Ó, mojej matky reč...

Autor: Ingrid Kurucová | 23.5.2016 o 12:42 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  77x

Dobre sa naučíme niečo len vtedy, ak to máme radi a máme vnútornú motiváciu. Ak niečo z toho chýba, učenie sa stane trápením...  

Tento blog v žiadnom prípade nemá byť kritikou učiteľov slovenčiny na národnostne zmiešaných územiach. Je výčitkou systému, proti ktorému sa samotní učitelia ozývajú, ale zdá sa mi, že bez úspechu. Chcem napísať o svojom pohľade na spôsob výučby slovenského jazyka v školách s vyučovacím jazykom maďarským.

Ja sama som vyštudovala na slovenských školách. S maďarčinou som sa síce stretávala doma a v meste, kde som chodila na gymnázium, ale nikdy som sa ju nenaučila.

Až teraz. Pred dvoma rokmi som sa presťahovala do malej dedinky na juhu Slovenska. A keď hovorím na juhu, tak južnejší juh už ani nemôže byť. Čoby kameňom dohodil do Maďarska. Podľa štatistiky sa v tejto dedine hlási k slovenskej národnosti necelých 6% obyvateľov, viac ako 92% má maďarskú národnosť.

Jednou z vecí, ktoré som si po presťahovaní zaumienila, bolo, že sa naučím po maďarsky. Aby som zapadla. Nejaké to slovo som síce rozumela, ale na komunikáciu to ani náhodou nestačilo. Kúpila som si teda učebnicu maďarčiny pre cudzincov a začala sa učiť. Už tu musím poznamenať, že učebnica bola robená pútavo, jednoducho. Bola kombináciou textu, cvičení a audio nahrávok. Predovšetkým však bola robená tak, aby som mala každý deň dôvod otvoriť si ju a aspoň chvíľu sa učiť.

Po čase ma susedia požiadali, či by som k nim nechodila "na kus reči". Pretože síce chcú rozprávať po slovensky, ale kam sa pohnú, rozpráva sa len maďarsky. A jazyk nie je ako bicyklovanie. Ak ho nepoužívate, po čase sa slová z pamäte vytratia.

Neskôr sa k tomu pridalo aj "doučovanie" ich školáčky. A tu prišlo moje zdesenie. Keď som prvý raz otvorila jej knihu slovenčiny, povedala som si: "Fajn, budeme sa baviť  o rôznych veciach, konverzovať...". Potom prišlo vytriezvenie. Slová, ktoré už mala vedieť, nevedela. Teda možno aj vedela, ale nevedela ich používať. Rozmýšľala som prečo. Nechýbali články, cvičenia, ale... Znova a znova som listovala v tej učebnici a lámala si hlavu nad tým, prečo tie deti učia slovenčinu tak, akoby to bola ich materinská reč. Prečo sa musia učiť vetnú skladbu, keď často nepoznajú význam samotnej vety. Prečo... A tých prečo bolo čím ďalej, tým viac.

Potom som sa zamyslela nad rozdielom medzi mojou učebnicou a tou jej. Moja učebnica učila jazyk ako cudzí, iným spôsobom. zameriavala sa na praktické využitie. Situácie, s ktorými sa môžem stretnúť. Slová, ktoré sa bežne používajú, gramatiku po úroveň praktickej hovorenej reči. Aby som vedela dávať správne prípony, správne tvary slovies... Bodka.

Učebnica slovenčiny pre deti z vyučovacím jazykom maďarským bola naopak plná gramatiky, ktorú považujem za zbytočnú už aj pre samotných Slovákov, nieto pre ľudí, ktorým je slovenčina cudzia reč. A niekto by si mal uvedomiť, že týmto ľuďom slovenčina cudzia reč je. Nemôžeme predsa očakávať, že rodičia, ktorí rozprávajú po maďarsky, budú so svojimi deťmi doma rozprávať po slovensky. A to len preto, že to od nich očakávame. Je im to neprirodzené.

Čo ma najviac šokovalo, bolo, že od týchto detí chceme, aby vedeli odrecitovať básne ako Mor ho, či Tučína Poničana. Uff. To sa im chceme pomstiť za násilnú maďarizáciu spred viac ako dvoch storočí?

Týmto spôsobom si deti vzťah k štátnemu jazyku určite nevytvoria. A jediné, čo tento systém vytvára, je odpor k slovenčine. Hodiny slovenčiny sú pre ne neustále dokazovanie, že sú neschopné rozprávať touto rečou, pochopiť hovorené slovo a v neposlednom rade im sťažuje uplatnenie sa v živote na Slovensku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?