Od malička žijem na Žitnom ostrove. Územie prešpikované dedinkami, kde sa po slovensky niekedy dohovoríte s ťažkosťami. Nuž čo, žijem tu, prispôsobím sa. Učená k láske k Slovensku, ktoré milujem, ale aj k tolerantnosti. Naučila som sa minimálne slová slušnosti: Dobrý deň, Ďakujem, Prosím vás... Po maďarsky.
Podvedome vyčítam rodičom, že ma nenaučili „mondokovať“ (rozprávať po maďarsky). Mala som šancu u starej mamy, ktorá sa doteraz nenaučila správne používať „on, ona“ a všetci sme „ona“, ale fakt sa tá reč na mňa nenalepila. Mám iba tie výrazy v hlave a tuším, čo znamenajú. Ale oveľa viac mi povedia oči a úsmev starej mamy.
Manžela mám z Čadce. Spoznala som tam ľudí, ktorí Maďara nikdy nevideli, napriek tomu ich nenávidia. Spýtala som sa, prečo. Nevedeli mi to vysvetliť.
Bola som v Prahe na kurze angličtiny s kolegom z Maďarska. Rozprávali sme sa anglicky. Ako inak. Pri téme národné jedlá sme sa vzácne zhodli. Tradične papáme veľa rovnakých jedál.. Nevedela som po anglicky povedať „bryndzové halušky“. Zistili sme, že sme si chuťovo veľmi blízki. Tie halušky by som mu neponúkala. Sama ich nemám rada. Na benzínovej pumpe v Čechách ho sklamalo, že v makovom koláči (mák kalács) nie je mak. Neviem mu to vysvetliť. My tiež do koláčov dávame mak. Moraváci to iba posypali...
Niekto tu vynucuje pocit, že sú zlí, chcú nám niečo zobrať. Hlúposť, manipulácia. Slovenský Maďar alebo Maďar zo Sovenska. Sú úplne rovnakí ako my a chcú iba prežiť svoj život.
Stále rozmýšľam, prečo je to tak. Prečo ich tak neznášame. Prečo sa susedka bojí niekam vyjsť, lebo nevie dobre po slovensky a bojí sa pokuty lebo celý život jej tá jej "maďarčina" stačila. My sa s ňou dohovoríme. Ak sa chce, dá sa aj nemožné. Jej reč je dôsledok spolužitia. Poznáte to. Akási slovenčina s maďarskou príponou.
Napriek tomu, ako ich vnímame, sú nám kultúrne a myšlienkovo ako súrodenec, ktorý nám niekedy dal facku a my sme sa urazili. Je načase sa vystrieť a veľkým slovenským srdcom ich prijať.