Večer sme s manželom spravili revíziu v šatníku a komore. Ráno sme naložili do auta matrace, epedo, otcov starý slovenský kožuch, manželovu skoro novú vetrovku, nejaké jedlo. Neprezraďte ma, ale aj pár lekvárov od mojej drahej svokry. Nebolo toho veľa, ale viac sme nemali.
Po práci sme sa dali do hľadania útulku. Troška sme blúdili, nakoniec manžel našiel na nich telefónne číslo, ktoré som si neprezieravo zabudla poznačiť. Volali sme, kde ich preboha nájdeme. Že sme sa stratili. To už okolo nás začali prechádzať tmavé tiene. Blíži sa šiesta hodina...
Ako nám hlas na druhom konci telefónu povedal, boli sme blízko. Možno kilometer od miesta určenia nášho nákladu. Stačilo pokračovať rovno za nosom. Tmavých tieňov pribúdalo. Spomenula som si, že na toto miesto som kedysi vozievala svojho bývalého priateľa do práce. Koniec Bratislavy. Priemyselné budovy a staré unimobunky. Na jednej zo starých priemyselných budov, napriek tomu, že som to nečakala, som zbadala na starej bráne namaľované: DEPAUL.
Vošli sme do dvora, v ktorom by som nocľaháreň alebo niečo obývatelné nečakala. Napriek tomu sme boli na správnom mieste. Tmavé tiene nás pomaly dobiehali.
Pred vchodom stojí fajčiaci muž opretý o barle a sleduje nás. Vošli sme. Troška sa bojím. Neviem, čo nás bude čakať. Agresivita? Prijatie? Uvidíme.
V chodbe už sedelo zo dvadsať ľudí. Niekoľko párov zvedavých očí na nás so záujmom pozrelo. Niektorí nás so zvláštnou nádejou v očiach pozdravili. Akoby sa tie oči zobudili.
Boli sme iní. Vedeli, prečo sme prišli. „Niečo priniesli, pustite ich". S touto vetou nás vopchali do miestnosti, ktorú nazývali kanceláriou. Bola som zmätená. Vydesená. V kanceláríí bol muž. Pokúšal sa natiahnuť sveter. Bol nám otočený chrbtom. Nevedela som, či je to bezdomovec alebo niekto, kto nám povie, kam máme dať prinesené veci. Keď sa mu podarilo zvíťaziť nad svetrom, otočila sa na nás tvár mladého muža, ktorá mi pripomínala tvár Ježiša.
„Dobrý večer. To vy ste mi pred chvíľkou volali?"
„Áno, priniesli sme nejaké veci."
„Jasné. Poďte, pôjdeme to vyložiť."
Ideme za ním. Znova prechádzame chodbou, ktorá sa začína preplňovať. Ľudia sa potichu rozprávajú. Cítim oči, ktoré nás vyprevádzajú. Ktovie čo si myslia. Možno nás nenávidia, možno nám ďakujú, možno im je to jedno. V tej chvíli mi na tom nezáleží. Chcem odtiaľ utiecť a neobzrieť sa. Zabudli sme sa im pozdraviť.
Preparkovali sme auto pred železnú bránu, za ktorou bolo niečo ako sklad. Začali sme vykladať. Stručne som vysvetlila, čo je v taškách. Že na paplón, ktorý im nikde nechcú oprať, som pribalila aj návliečky, že sú tam nejaké uteráky, ponožky. Prišiel ešte ďalší muž a vrhli sa na obsah auta. Nákup s našou večerou, čo som spravila, manžel zachránil...
Muž s tvárou Ježiša nám ponúka, že nám ukáže, ako to tam majú. Niekoľko krát. Zľakla som sa, že znova budem musieť prejsť tou chodbou a pozrieť sa do tých očí. Odmietame. Ešte skonštatujem, že to majú dosť odruky. Vraj iné nebolo a tieto staré haly dostali od mesta. Aspoň niečo. Oni sú za to vďační. Aj nám za tých pár drobností. Lúčime sa. Utekáme z toho miesta. Doslova.
„Aj ty si sa tam cítila tak divne?", spýtal sa ma po ceste manžel.
„Áno, od toho pocitu mi až brnelo v rukách."
„A bol to pozitívny alebo negatívny pocit?"
„Neviem."
Potom sme už iba iba mlčali každý so svojimi myšlienkami kým sme neprišli domov. Manžel plakal, ja s ním.
Napriek tomu sa tam vrátime.
